Poloha a dostupnosť

Mesto Komárom s počtom obyvateľov okolo 20.000 je kultúrnym, turistickým a obchodným centrom na pravom brehu Dunaja. Tu sa stretnú cesty z juhu smerujúce z hôr Bakony, Vértes a Gerecse. Naproti, na ľavej strane Dunaja sa krížia cesty prichádzajúce popri riek Malý Dunaj, Váh, Nitra a Žitava. Pre tých, ktorí mienia navštíviť Komárom, poskytuje diaľnica M1 vynikajúcu prístupnosť spájajúca hlavné mesto - vzdialené od mesta na 90 km - a západnú hranicu vzdialenú približne na 120 km. Okrem toho, mesto kríži aj stará hlavná cesta Budepešť-Viedeň, dnes nazývaná ako hlavná cesta č. 1. Tých, ktorí prichádzajú zo západu privíta Kopánymonoštor, dnešná rekreačná oblasť mesta Komárom, starým názvom Katapán monoštor, a tých, prichádzajúcich zo smeru východ privíta Szőny, pričlenený k mestu v roku 1977, a ktorý sa vyvinul na mieste rímskej usadlosti Brigetio.



História mesta

Kelti na území dnešného Maďarska sa usídlili okolo 300 pred Kr.. Podľa archeologických záznamov postavili domy aj v dnešnom Szőnyi. V prvom storočí po Kr. rímska ríša rozšírila svoje hranice až k brehu Dunaja, ktorú chránili vojenské tábory a systém strážnych veží. Na mieste dnešného Szőnyu Rimania vybudovali stáli vojenský tábor a mesto Brigetio pre Legio I Adiutrix. Stará obchodná a vojenská cesta z východu na západ stáročia prechádzala cez mesto.

Štyri veľké tábory, ktoré boli súčasťou severnej pohraničnej línie (Limes) Panónskej provincie, ležali na mieste dnešného sídliska "Molaj" až k brehu Dunaja. Z toho na juh sa nachádzalo vojenské mesto Brigetio krásnymi budovami, kostolmi a ozdobenými obytnými domami. K tomu patrilo aj amphiteatrum, cintorín a hrnčiarske farmy. Bydlisko remeselníkov a obchodníkov bolo od mesta Brigetio na západ, v okolí trhoviska Szőnyu. Archeológovia od roku 1992 našli na mieste trhoviska viac veľkých obytných domov ozdobených nástennými maľbami a štukami. Podlahy týchto domov mali podlahové kúrenie a spravili ich z mramoru. Najvýznamnejším nálezom je stropná freska z prelomu 2. a 3. storočia po Kr., ktorá bola ozdobou klenby reprezentatívnej miestnosti obytného domu. Dnes je táto antická rímska tvorba umiestnená v Múzeu Klapka György v Komárome. Ostatné pamiatky a rezby z kamene nájdeme tiež v múzeu Klapka a v Múzeu Kuny Domokos v meste Tata. Brigetio bolo aj významným prístavom pre dunajskú flotilu. Marcus Aurelius riadil svoje légie z Brigetia, Constantin II. takisto odtiaľto vypravil víťaznú výpravu v roku 358 po Kr., a v tu zahynul cisár Valentianianus I. v roku 375 po Kr. počas rokovania s porazenými Kvádmi. Dunaj ako lodná cesta hrala nepretržite významnú rolu aj počas nasledujúcich storočí v živote mesta. Ak bolo treba vojnové lode odhodlane bránili mesto a pevnosti. Dôkazom tejto skutočnosti je bohatá námorná zbierka, ktorú daroval námorný kapitán, Dr. Juba Ferenc komárňanskému Múzeu Klapka György. Po dobytí územia Panónska maďarskými kmeňmi, právo na vlastníctvo tohto regiónu na obe strany Dunaja dostal náčelník Ketel. Prvú pevnosť postavil syn náčelníka Alaptolma pri sútoku Váhu a Dunaja a dostal meno Komárom. Na pravom brehu, naproti Starej pevnosti, postavili najprv zemný val Svätého Petra v lete v roku 1586. Následníka tohto valu postavenú už z kameňa poznáme ako Dunajské predmostie alebo Hviezdna pevnosť. Práve Hviezdna pevnosť zabezpečila v roku 1809 ochranu pred Napoleonským vojskom zo smeru Újszőny. Stredoveké mesto malo rušný trh, prievoz a prístav. Na pochvalu týchto cností 1. apríla 1265 kráľ Béla IV. daroval mestu Komárom tie isté práva, ktoré užívali občania mesta Buda. V XV. storočí slúžila pevnosť kráľovi Matejovi a kráľovnej Beatrix ako obľúbené miesto pre odpočinok. Pevnosť počas protitureckých bojov slúžila ako pohraničný hrad, a ochraňovala aj Viedeň. Aby zabezpečili prechod z pevnosti na náprotivný breh Váhu a Dunaja, v roku 1586 vybudovali dva predmostia zo stĺpov. V XVII. storočí zo západnej strany pevnosti postavili päť uholnú Novú pevnosť. Významnou udalosťou v histórii mesta sa stal 16. marec v roku 1745, keď kráľovná Mária Terézia darovala mestu práva slobodného kráľovského mesta. 27. júla 1809 navštívil pevnosť rakúsky cisár František I. Nariadil, aby sa tu postavila najväčšia pevnosť ríše. Pevnosť sa dostala do maďarských rúk až dňa v 29. septembra v roku 1848, keď maďarské vojská pod vedením Györgya Klapku zvíťazili nad rakúskym vojskom pri obci Pákozd. Kazematné priestory Hviezdnej pevnosti zabezpečili ochranu maďarským delostrelcom. 30. marca v roku 1849 rakúske vojská zaútočili na pevnosť, ale maďarské vojská 26. apríla odbili útok. Na počesť tohto víťazstva od roku 1992 každý apríl usporadúvajú Komárňanské dní. 2. júla 1849 sa obnovili boje. Rakúšania sa opäť pokúsili dobývať pevnosť na pravom brehu Dunaja. Maďarské vojská sa pokúsili prelomiť dobyvateľskú líniu - čo sa im 11. júla 1849 pod vedením generála Görgeyho nepodarilo. Ochranu pevnosti dali do rúk kapitána Györgya Klapku. Po zložení zbrane pri Világosi 13. augusta, jedine táto pevnosť zostala v maďarských rukách. Aby už nedošlo ďalšiemu krvi prelínaniu, podpísali dohodu o odovzdaní pevnosti 27. septembra 1849 v Herkálypuszta. Na počesť hrdinov občania Komárna otvorili pamätný park pri pevnosti Igmánd. Najväčší vyrezávaní náhrobný stĺp z jedenástich je pomníkom všetkých známych a neznámych bojovníkov za slobodu, ostatné sú pomníky Ignáca Töröka, Jánosa Lenkeyho, Richarda Guyona, veliteľa pevnosti - Györgya Klapku, najvyššieho veliteľa - Artúra Görgeyho, generála - Jánosa Damjanicha, podplukovníkov -Józsefa Macka, Jánosa Maya, Jánosa Prágayho a vládneho komisára Lászlóa Újházyho. Po porazení maďarskej revolúcie sa veľkolepé predstavy rakúskeho cisára Františka I. z roku 1809 realizovali len až medzi 1850 a 1877. Znovu postavili Hviezdnu pevnosť, medzi 1850-1871 postavili Monoštorskú pevnosť a v rokoch 1871-1877 Igmándsku pevnosť. Igmándska pevnosť je dnes domovom rímskych archeologických nálezov Múzea Györgya Klapku. Po roku 1945 v pevnosti Monoštor sa ubytovali sovietske vojská. Po tom, ako sa sovietske vojská stiahli, začali sa veľkolepé úpravy pevnosti - s cieľom vytvoriť výstavisko medzinárodnej vojenskej technológie.

Na začiatku XIX. storočia - aj keď len na krátko - Komárom sa stalo sídlom habsburskej ríše: potom, ako v roku 1809 Napoleonské vojská obsadili Viedeň, rímsko-nemecký cisár, a uhorský kráľ František I. našiel kráľovským dvorom útočisko v Komárome. Na základe toho sa stalo mesto Komárom "mestom pevností".

Zaľudnenie právneho predchodcu mesta sa začalo až po protitureckých bojoch. Najprv sa usídlili burlaci a furmani v obci Rév - ktorá bola časťou Szőnyu. Osada Rév mala v roku 1764 už 242 obyvateľov, a čoskoro sa osamostatnilo. Jej budovy počas boja za slobodu v rokoch 1848/49 sa skoro úplne zničili. Plány rekonštrukcie a novovýstavby mesta z druhej polovici 19. storočia už počítali s jednotným mestom na obidva brehy Dunaja. Na ceste zjednotenia mesta uhrala dôležitú rolu Alžbetínsky most z roku 1892, ktorá zabezpečila dokončenie celého procesu v roku 1896, keď sa zjednotilo Komárom a Újszőny. Vidiecký obraz mestskej časti sa veľmi nezmenilo k prvej svetovej vojne. Postavilo sa niekoľko závodov a kasáreň Frigyes, ale ďalšie zmeny sa neuskutočnili. Ďalšia etapa histórie mesta sa začala 10. januára 1919, keď československá armáda okupovala severnú časť mesta. 30. apríla sa pokúsili o znovu obsadenie okupovanej časti mesta, ale nepodarilo sa. 4. júna 1920 podpísaná Trianonská zmluva rozdelila Komárom na dve časti: severná časť mesta pod menom Komárno sa stala súčasťou Československej republiky a južná časť mesta pod menom Komárom-Újváros bolo niekoľko rokov sídlom Komáromskej župy. Mesto sa rýchlo vzpamätalo z trianonskej traumy, a začalo sa ďalej vyvíjať: stavali sa školy, úrady, kultúrne inštitúcie a obytné domy. Zaviedli elektrinu a vyriešilo sa aj zásobovanie vodou, a to z Komárna cez potrubie vedeným pod mostom. Vznikli aj rôzne spolky: Futbalový klub, Spoločenské združenie strelcov a Spolok dobrovoľných hasičov. V roku 1938 mesto malo už štyridsať ulíc. Medzi dvoma svetovými vojnami bolo možné medzi Komáromom a Komárnom cestovať len pasom. Jedinou výhradou bola, aby sa vrátili do 23.00 hodím, kedy most uzavreli. Na mieste osady so siedmimi ulicami vzniklo mesto zastavané na vzor šachovnice. Ako prvá verejná budova bola dokončená reformovaná ľudová škola v roku 1922. V roku 1925 dokončili budovu rímskokatolíckej dievčenskej školy, súčasťou školy je aj kaplnka Svätej Terézie (Základná škola svätého Imricha) - ozdobou tejto kaplnky je reliéf Krista od sochára Tibora Vilta. V roku 1926 odovzdali budovu Štátnej meštianskej školy (dnes Základná škola Sándora Petőfiho), v roku 1927 Radnicu mesta s erbom z dielne Tibora Vilta, v roku 1930 budovu Policajného riaditeľstva a v roku 1935 budovu Okresného súdu. V týchto rokoch sa udialo aj inštitucionalizácia jednotlivých vierovyznaní. Dovtedy pre veriacich slúžil jedine kostol svätení kráľovi Svätému Štefanovi z roku 1891. Väčší, rímskokatolícky kostol Srdce Ježiša bola postavená v rolu 1937 na základe projektov Nándora Körmendyho. Kostol postavená v štýle bauhaus je vzorom modernej cirkevnej architektúry. Fresky maľoval známy umelec Rímskej školy, Béla Kontuly, sochu Panny Márie bočného oltáru pripravil Károly Antal, dvere tabernákulu s anjelským pozdravom pripravil Béla Ohman, Obrazy štyroch evanjelistov z keramiky na kazateľnici robila výtvarníčka Margita Kovácsová. Plochu nad hlavnou bránou ozdobujú keramické obrazy Terézie Szemerekiovej. Kované práce dokazujú talent umeleckého remeselníka Endre Schima z Győru. Reformovaná obec v roku 1927 a baptisti v roku 1929 postavili kostol resp. modlitebnicu. Medzi 1920-1930 dobré meno mesta posilnilo celý rad pohostinstiev, kino ale aj pre turistov lákavé kúpalisko. Prvou Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bola severná časť mesta pripojená k Maďarsku a tým sa Komárom opäť sa stalo župným sídlom. Župa bola vtedy zväčšená s územiami Bratislavskej župy, ktoré sa stali súčasťou Maďarska. Úrady sa vzťahovali naspäť do severnej časti mesta. Po ukončení druhej svetovej vojny severná časť mesta opäť bola opätovne pripojená k Československu, a južná časť sa musela samostatne vyvíjať.

Vo vojnových rokoch medzi 1938-1945 sa zjednotilo mesto. Od tej doby však dvaja bratia, Komárom a Komárno súčasť Slovenska žijú rozdelene svoj vlastný život, ale navzájom si pomáhajú. V nasledujúcich desaťročiach po druhej svetovej vojne Komárom ako pohraničné mesto sa stalo dôležitou súčasťou medzinárodnej nákladnej a osobnej dopravy so svojimi mostmi (pre osobnú a nákladnú dopravu a železničný most ) a diaľnicou M1. V rovnomerne sa vyvíjajúcom meste Komárom stavali v posledných desaťročiach viacpodlažné obytné domy, sídliská, reštaurácie, hotely, kempingy a obchody. Cestovný ruch zabezpečuje pre mesto liečivá voda, nájdená v roku 1965 v hĺbke asi 1263 metrov. Liečivá voda má teplotu 58°C, ktorá priťahuje tisíce návštevníkov. Liečivé a termálne kúpalisko je celoročne navštevované domácimi a zahraničnými turistami. len za niekoľko rokov sa stalo kúpalisko a okolie turistickým centrom. Atmosféra mesta je lákavá aj so svojimi pomníkmi z tohto storočia. Počas prechádzky sa môžeme stretnúť tvorbami Jánosa Kissa Pándiho Dievča mávajúca so šatkou, Tibora Vilta - Študujúce dievča a chlap, Ferenca Labocza - Zsezsemadár a Ferenca Csúcsa - András Fáy. Zaslúžia si pozornosť aj diela ako: pomník I. svetovej vojny Jánosa Zsákodi Csiszéra, pomník Istvána Szentgyörgyiho - Radeczky husári alebo pomník Námorníkov Ferenca Csúcsa a jednotlivé rímske sarkofágy umiestnené na hlavnom námestí.



"Mesto pevností"

Históriu a konečnú realizáciu komárňanského pevnostného systému určili turecké a neskôr napoleonské vojny. Dnešná podoba vznikla vďaka rakúskemu cisárovi a uhorskému kráľovi Františkovi I., ktorý v roku 1809 nariadil, aby sa tu postavila najväčšia pevnosť ríše s kapacitou pre dvestotisícové vojsko. Práce výstavby sa začali ihneď a trvali až do roku 1877. Ich výsledkom sa stal komárňanský pevnostný systém, ktorého severno-komárňanskými článkami sú Stará a Nová pevnosť, Vážske predmostie, Palatínska línia a Vážska línia, juho-komárňanskými článkami sú Dunajské predmostie, Igmándska pevnosť a Monoštorská pevnosť. Nižšie Vás podrobnejšie oboznámime s tým posledným. V roku 1950, hneď po skončení boja za slobodu (1848/49), sa začala výstavba Monoštorskej pevnosti, najväčšieho článku celého systému, ktorá zabezpečovala obranu mesta zo západu. Výstavba trvala až do roku 1871. Zariadenie sa nachádza na južnom brehu Dunaja v predĺžení Palatínskej línie. Jej rozmery sa približujú k tým Starej a Novej pevnosti spolu. Jej rozloha je 58 hektárov, a spolu s prislúchajúcim Táborom "Árkász" sa rozprestiera na viac než 67 hektároch. Samotná pevnosť je jedna sústava budov, pozostávajúca z 14 súvislých budov s približne 640 miestnosťami. Jej úžitková plocha má 34.000 m2, a plocha zakrývaná budovami má 39.000 m2. Celkový zabudovaný objem tvorí 270.000 m3. Podľa historických záznamov tu pracovalo 2000 murárov a 10.000 pomocných pracovníkov. Základným stavebným materiálom bol kameň, ktorý sem prevážali z kameňolomu Süttő, Tardos a Dunaalmás po cisárskej a kráľovskej konskej železničnej dráhe. Pevnosť projektovali rakúski stavebný inžinieri, s využitím poznatkov najmodernejšej fortifikačnej architektúry svojej doby. Podľa týchto zásad budovy a hradby sú chránené vysokým zemným násypom. Okrem jediného bodu ju z vonka vlastne ani nevidíme. Návštevník bez miestnych znalostí by sa mohol pokojne prechádzať popri pevnosti bez toho, aby ju zbadal. Pevnosť by si mohol všímať iba približujúc sa k bráne pevnosti, a po vstupu na jej dvor by mohol vidieť iba budovy kasárne, kým hradby sú zväčša zakryté i z vnútornej strany. Hlavnú silu obrany predstavovalo delostrelectvo na vrchu zemných valov a budov. Na zabránenie priamemu útoku na pevnosť a na ochranu delostrelectva slúžili 9 m hlboké, 9,5 m široké a približne 1800 m dlhé priekopy, ktoré obklopovali skoro celú pevnosť. Na vnútornej a vonkajšej strane týchto priekop sa nachádzali 1,9 m široké murované chodby so strieľňami. Z vonkajších kazematov vychádzali spojovacie chodby, ktoré zabezpečovali vŕtanie mín do nádvoria hradu. Líniu priekopy prerúšajú priečne hradby, ktoré umožnili pozdĺžne pozorovanie priekop a prípadne aj krížovú streľbu. Vstupujúc do vnútra pevnosti zazrieme stajne na pravej strane, prízemnú budovu pre posádku na severnej strane (bola vybudovaná tak, aby ju bolo možné prípadne využiť ako nemocnicu pre 300 osôb), v strede poschodovú podpivničenú budovu dôstojníkov s výstupkom na dvor, a na ľavej strane starú kantínu a pekáreň. Okrem dôstojníckej budovy sa všetky objekty napájajú na líniu krytej obrannej chodby zaklinenej do priekopy. Túto líniu narúša jeden-jeden poschodový "baštión" (kaponiéry) zo západnej a južnej strany. Cestu vediacu od vonkajšej brány k hlavnej bráne bránila bočnou paľbou tzv. "Flankierungsthurm". Tu sa nachádza najkrajšia miestnosť pevnosti, a to klenutými piliermi členená cvičná miestnosť junákov. Najväčšia budova pevnosti, "Veliteľská veža" je viditeľná zo strany Dunaja a ktorá je naozaj zarážajúca so svojimi hrozivými avšak prázdnotou zívajúcimi 78 delovými strieľňami zoradenými na troch poschodiach. Pravdepodobne tento veľkolepý pohľad inšpiroval aj toho, kto pevnosť nazval "Gibraltárom Dunaja". Vo svojej dobe si naozaj zaslúžila tento titul, lebo bola schopná držať celý Dunaj pod paľbou a s tým prakticky uzavrieť rieku. Múry a klenby pevnosti boli vyrobené z tehál položené do nehaseného vápna, a líca fasády boli obložené vápencovým obkladom riešeným ako kyklopské murivo. Na vytvorenie ríms, šambrán okien a ostení vstupov použili kameň, a schody vytesali z ružového vápenca z kameňolomu Süttő. Z architektonického pohľadu pevnosť svedčí o majstrovskej práce murárov a kamenárov: točivé schody hadiace sa spolu tehlovou klenbou ale aj pohľad na valené klenby jednotlivých miestností obložené tehlami poskytne jedinečný zážitok. Zemné valy, čiastočne už zrekonštruované by si takisto zaslúžili jednu samostatnú štúdiu. Hoci viac než štyri desaťročia pevnosť využívalo sovietske vojsko na uskladnenie tradičných munícií, nachádza sa v pomerne dobrom stave. Celkový (severno- a južno-komárňanský) obvod fortifikačného systému sa približuje k 15 km. Pevnostný systém patrí medzi posledné hradby, ktoré plnili bojový úkol. V roku 1911 Alba lulia (Gyulafehérvár) bola odpísaná z bojovej zostavy, a tak ako posledné fungujúce pevnosti zostali Pécsvárad a Komárom. V čase mieru plnila obranu pevnosti 6. Delostrelecký pluk ozbrojený asi 400 delami. Vo dvore pevnosti a jeho objektov bolo 13 kopaných studní, ale väčšinu z nich už zakryli. Po odchodu sovietskych vojsk trvalo dva roky kým ukončili pyrotechnické preskúmanie pevnosti. Začali vybudovať inžinierske siete, neskôr začali rekonštrukciu niektorých miestností, ktoré boli najpodstatnejšie k prevádzke. Vytvorili konferenčnú miestnosť, strážnicu, potom obnovili objekty kantíny. Na jeseň 1998 otvorili výstavu z materiálov z Vojenského historického múzea s názvom "Hrady, opevnenia a vojaci" predstavujúcu život komárňanských vojsk a ktorá dodnes tvorí hlavnú atrakciu pevnosti. Na využívanie objektu nasledujúce orgány spolu založili všeobecne prospešnú spoločnosť: Ministerstvo národného kultúrneho dedičstva, Ministerstvo obrany, župná a komárňanská samospráva, Pokladničná a majetková správa (Kincstári Vagyoni Igazgatóság). Spoločnosť pravidelne usporadúva kultúrne programy na popularizáciu pevnosti zdôrazňujúc jej rolu, a jej vojensko-historický a strategický charakter. Rôzne stretnutia vojensko-historických spolkov, netradičné hodiny dejepisu pripomínajú veľké historické udalosti, ktorých bolo mesto svojou polohou a vďaka hradu dôležitým účinkujúcim. Pevnosť vybudovaná koncom 19. storočia bola zariadená na úplné samozásobenie. V súčasnosti najdôležitejším projektom je dokončiť rekonštrukciu miestností pekárne a jej pece, ich zavedenie do prevádzky a zabezpečenie ich účelového využívania. Návšteva pevnosti je možné na základe predbežného prihlásenia na nasledujúcich telefónnych číslach: 34/540-580 alebo 34/540-581 a tu sa môžete informovať aj o rôznych podujatiach a programoch. Počas revolučných rokov 1848/49 maďarská vláda požiadala generála Györgya Klapku, aby získal hrad. Klapka svoju úlohu úspešne splnil 29. septembra 1848. Od vtedy Komárom bol neustále obliehaný cisárskym vojskom, avšak hrad verný k svojmu titulu "nedobytný" vytrval až do konca. Obrancovia boli schopný takého veľkého výkonu, ako slávna jarná výprava v roku 1849, keď 26. apríla sa im podarilo odbiť obliehancov a prinútiť cisárske vojsko k zutekaniu, tým prinútiac nekompromisného Jozefa Ferenca k vyjednávaniu. Na to napomínajú každoročne zorganizované Komárňanské dni.



Szőny

Staro-nový partner usadlosť ÓSzőny / Szőny zohravávala jedinečnú rolu v živote obce Komárom. Na základe listín, v roku 1294 usadlosť bola ešte v majetku Ostrihomského arcibiskupa. Len o dva stáročia neskôr už bola súčasťou hradného majetku. Počas panovania kráľa Mateja bola prekvitajúca usadlosť, na jej území zachovajúc niekoľko rímskych budov usadlosti Brigetio. Do dejín vstúpila, keď 13. septembra v roku 1627 tu podpísali prvú a neskôr 19. marca 1642 uzatvorili druhú szőnysku mierovú zmluvu. Dôležitú rolu zohrávala aj v procese rakúsko-tureckého vyjednávania. Po vyhnaní Turkov vlastníkmi usadlosti sa stali gróf Miklós Zichy a jeho manželka grófka Alžbeta Berényi. 28. júna v roku 1763 usadlosť Ószőny postihlo zemetrasenie a ešte v tom isto roku aj povodeň. V roku 1764 grófka Berényi požiadala akademického sochára Károlya Beba na vyhotovenie sochy na spomienku zemetrasenia, ktorú dodnes nájdete na jej pôvodnom mieste, v parku vhodnom aj na slúženie omší. Namiesto starobylého rímskokatolíckeho kostola zničenej v zemetrasení bol postavený jeho nástupca medzi 1774 a 1777 v neskorom barokovom štýle. Jeho nástenné maľby a kazateľňa, ktorá má veľa podobností s kazateľňou budatínskeho františkánskeho kostola, sú pravdepodobne prácou akademického maliara Gergelya Vogl a architekta Károlya Beba. Písané dokumenty o remormovanej cirkvy v usadlosti pochádzajú z roku 1624. Znamenitým pastorom bol György Alistáli, ktorý bol odsúnený na galeje medzi 1674 a 1676. Jakab Csuzi Cseh - takisto bývalý galejník - bol szőnyskym pastorom medzi 1686 a 1692. S podporou grófky Berényi a Župy bol postavený reformovaný kostol, dokončený v roku 1787. Usadlosť Ószőny veľa trpela aj počas revolučných rokov 1848/49. Keď sa 26. apríla 1849 vojsku podarilo odbiť rakúskych obliehancov chŕlila obrovskú paľbu z diel na Ószőny. Prvoradým terčom bol rímskokatolícky kostol, respektíve jeho veža. Táto delostreľba pôsobila vážne škody v budove kostola a v okolitých domoch. Podľa dobových dokumentov Richard Guyon pozastavil paľbu iba na príhovor reformovaného pastiera Nándora Héricsa. Koncom 19. storočia panský majetok vymenil vlastníka. V roku 1894 časť statku sa stal majetkom baróna Lászlóa Solymosiho a on ju daroval svojej dcére grófke Gyürky. Medzi 1912-13 grófka dala postaviť ten kaštieľ, v ktorom dnes funguje Nemocnica Selye János. Kovaná brána nádhernej budovy pochvaľuje prácu Andrása Töröka. V záhrade kaštieľa sa nájdu rôzne vzácne rastliny.



Koppánymonoštor

Ak do mesta prichádzame po ceste č. 10 zo smeru Győr, víta nás rekreačné stredisko, pekné domy, železničný most, a Monoštorská pevnosť. Vedľa cesty v lese pri obci Ács nájdeme pamätník padlých revolucionárov z roku 1848/49, ktorí zahynuli v bojoch pri Komárne. Okrem toho víta návštevníkov aj prekrásne dunajské nábrežie a ložisko vzácnych chránených rastlín pri Erdő csárda. V dobe Rimanov tu ochraňovali hranice bašty, v stredoveku tu bývali mnísi benediktínskeho radu. Obyvatelia kláštoru v roku 1529 nechali za sebou svoje prázdne domy pri úteku pred tureckým vojskom. Zrúcaniny kláštora (monoštoru) boli ešte v roku 1757 v prijateľnom stave. Na mieste zrúcanín dnes nájdeme čerpadlovú stanicu. Pamiatku prastarého kláštora schováva meno dnešnej obce, opátsky titul obce Koppánymonoštor, ako aj jedna kamenná socha leva. Socha leva je vystavená v Múzeu Györgya Klapku. Známou historickou pamiatkou Koppánymonoštoru je baroková socha Jána Nepomuckého postavená v roku 1709. Po skončení protitureckých bojov sa začali prisťahovať ľudia do obce po 1740-tych rokoch . V tom čase bohatší komárňanskí gazdovia sem sadili vinice a k tomu stavali aj prešovne. Prví obyvatelia novej obce boli vinári. Vrchol svojej slávy však prežil v dobe reformy a v druhej polovici 20. storočia. Medzi vinicami so svojím duchovným azylom odohrala dôležitú rolu vinica Gáspára Beöthyho, otca básnika Zsigmunda a spisovateľa Lászlóa Beöthyho, a vinica Jánosa Szarku. Medzi častými hosťami tu boli básnici a spisovatelia: Mihály Vörösmarty, József Bajza, Sándor Vachot, Gereben Vas a Lázár Petrichevich Horváth. Na prelome 20. storočia zas vinica a vila Jánosa Tubu (hlavný notár mesta, poslanec parlamentu, zakladateľ Komárňanských listov, a iniciátor dunajského mostu) bol najznámejším azylom pre duchovný život mesta. Budova dnes slúži ako rímskokatolícka kaplnka. Staré a nové budovy v malebnom prostredí dnes ponúkajú jeden z najkrajších pohľadov celého mesta.



Známe osobnosti mesta

GÁSPÁR ALAPY (1880-1945) sa narodil do prastarej komárňanskej rodiny v Komárne. V roku 1907, po ukončení štúdia začal pracovať na radnici v Komárne. V roku 1921 sa presťahoval do Komáromu, kde pôsobil ako notár, zástupca primátora a od roku 1928 ako primátor mesta. Počas jeho vedenia malé mesto sa pekne vyvíjalo. Za uznanie svojej práci 15. marca 1939 sa stal primátorom zjednoteného mesta. Na jeseň v roku 1944 ho fašisti odvliekli do koncentračného tábora Dachau, kde zomrel 5. februára 1945 ako väzeň číslom 136708. Aj v najťažších časoch sa odvážil vyhlásiť: "Dal som prísahu, že záležitosti každého občana budem slúžiť rovnako."

GYULA ALAPY (1872-1936), spisovateľ, žurnalista, archivár sa narodil v Komárne. V roku 1900 ho vymenovali za hlavného archivára Komárňanskej župy. Vtedy mal možnosť nahromadiť stredoveké listiny Komárňanskej župy. V roku 1910 získal akademický titul Doktor filozofie. Študoval archeológiu, históriu a literatúru. Bol prvým tajomníkom kultúrneho spolku Jókai Közművelődési és Múzeum Egyesület založeného v roku 1911. Bol redaktorom viacerých miestnych novín (Múzejné listy, Komárňanské noviny, Komárňanské listy atď.) Skoro 40 rokov bolo dôležitou osobnosťou kultúrneho života mesta Komárom.

KÁLMÁN ANGYAL (1900-1965) sa narodil vo Veľkom Mederi, na Slovensku. V roku 1926 dokončil štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti. Od roku 1927 vyučoval výtvarnú výchovu v Štátnej meštianskej škole (dnes Základná škola Sándora Petőfiho) v Komárome, kde pracoval až do roku 1965. Bol zakladajúcim členom a vedúcim umeleckej skupiny z roku 1948 ako aj vedúcim Komáromského výtvarného krúžku. Niektorí jeho študenti sa stali známymi umelcami. Jeho obrazy boli vystavené celoštátne ako aj v rámci župy. Viac ako tridsať rokov bol dôležitou osobnosťou kultúrneho života mesta. Pamätnú výstavu z jeho tvorby usporiadali v Komárome v roku 2002.

ALFONZ ANKER (1925-1979) genetik, bol zakladateľom spolku chovateľov poštových holubov v meste. Jeho otec bol kapitánom komáromskej žrebčíny. V roku 1949 v meste založil spolok športového holubiarstva. Nakoľko sa zaoberal zo šľachtením zvierat z povolania, chov poštových holubov vykonával na vedeckej úrovni. Za svoju vedeckú prácu dostal v roku 1976 cenu Eötvösa, a v roku 1997 bol vyznamenaní aj Pamätnou medailou od predsedu Maďarského parlamentu.

LAJOS ÁCS (1938-1959) bol martýrom revolúcie z roku 1956. Stal sa revolucionárom 30. októbra 1956 ako člen zoskupenia okolo Istvána Szelepcsényiho. 8. septembra v roku 1959 ho popravili za "protištátnu" aktivitu. Jeho pamätnú tabuľu nájdeme na fasáde hotela Béke szálló (predtým pohostinstvo Ács).

JÓZSEF BARANYAI (1876-1951) knikovník, spisovateľ a publicista sa narodil v obci Komoča na území dnešného Slovenska. Navštevoval gymnázium v Komárne a v meste Pápa. V Budapešti študoval právo. V rokoch 1906-1945 bol knihovníkom mesta Komárom, neúnavne skúmal históriu mesta. Spracoval napr. dejiny komárňanského herectva a polygrafie. Bol redaktorom viacerých miestnych publikácií a novín (Komárňanské noviny, Komárňanské listy, Komárňanský kalendár atď.) Po roku 1945 ho zbavili funkcie a až do smrti žil u príbuzných v obci Tôň.

ERZSÉBET BERÉNYI (1714-1796) pochádza zo šľachtickej rodiny. V roku 1737 sa vydala za grófa Miklósa Zichyho, ktorý sa stal majiteľom szőnyského panského majetku. Po smrti manžela, grófka sama riadila statok, ktorý sa veľmi rýchlo vyvíjal pod jej vedením.

MIHÁLY BOROSS (1815-1899) sa narodil v obci Starý Szőny. V meste Pápa študoval právo, neskôr v Pešti medicínu. Usídlil sa v meste Székesfehérvár. V boji za slobodu v rokoch 1848/49 bol podžupanom Fejérskej župy. Po zložení zbrane pri Világoši našiel útek s rodinou v pevnosti v Komárne. Napísal diela "Moje zážitky 1848-1861" a "Smútočné dni z dejín Boja za slobodu". V rokoch 1851-1855 bol uväznení v meste Josefstadt. Do roku 1860 žil v Pešti a vo Fehérvári, kde ho vymenovali za okresného sudcu. Bol redaktorom viacerých časopisov. Zomrel v meste Sárbogárd.

ZOLTÁN CZIBOR (1929-1997) bol veľkou osobnosťou maďarského futbalu. Člen známeho družstva "Aranycsapat" začal svoju kariéru v meste Komárom. Po prevrate z roku 1989 sa sťahoval naspäť z Barcelony do Komáromu. Bol zakladateľom a prezidentom klubu FC Komárom. V roku 1999 pomenovali mestské športovisko po ňom, kde má aj pamätnú izbu. Za svoje športové výkony dostal značný počet vyznamenaní.

BÉNI EGRESSY (1814-1851) herec, hudobný skladateľ, textár, zberateľ ľudovej piesne. V roku 1842 sa oženil, jeho manželkou sa stala Róza König z Komárna. V roku 1843 zhudobnil báseň "Szózat", o rok neskôr napísal scenár opery "László Hunyady". Ako vojak sa zúčastnil v revolúcií v rokoch 1848/49. Od júna 1849 bol riaditeľom orchestra II. Vojenského zboru v komárňanskej pevnosti, ako nadporučík. Pritom bol redaktorom Komárňanského listu, kde publikoval aj svoje básne. V auguste napísal Pochod Györgya Klapku (text pochodu neskôr napísal Kálmán Thaly). Po revolúcií zveršoval drámu Bánk bán od Józsefa Katonu. Zomrel v roku 1851, jeho hrob nájdeme na cintoríne Kerepesi v Budapešti.

KÁROLY HARMOS (1879-1956) sa narodil v obci Somogy. V rokoch 1902-1908 sa učil maliarstvo v zahraničí. Medzi 1910 a 1943 bol učiteľom výtvarnej výchovy benediktínskeho gymnázia v Komárne. Od roku 1911 pracoval v Jókaiho spolku, bol spoluzakladateľom Výtvarného odboru Jókaiho spolku. Usporiadali výstavy umeleckých diel a rôzne prednášky na území dnešného Slovenska. V roku 1920 naštartoval výtvarnú školu, odkiaľ vyšli viacerí aj medzinárodne uznaní výtvarníci. Jeho umelecký svet bol zložitý a rozporný: na jednej strane rozprávkový svet a na druhej strane aktuálne témy. Okrem toho robil aj grafiky, ilustrácie, karikatúry, reklamy, fresky a obrazy oltárov. Z umeleckých diel Harmosa usporiadali spomienkovú výstavu na jeseň 2000.

MÓR JÓKAI (1825-1904) Jedna z najvýznamnejších postáv maďarskej literatúry sa narodil v Komárne. Po ukončení gymnázia v meste Pápa, študoval právo. Stal sa právnikom, ale celý svoj život venoval literatúre. Bol aktívnym členom revolúcie v rokoch 1848/49. Vo svojich románoch sa zaoberá s históriou svojho rodného mesta, a podáva verný obraz aj o historických udalostiach Uhorska. Sú významný aj jeho výtvarné diela z mladosti, čo sme si mohli pozrieť na výstave v Múzeu Györgya Klapku pod názvom "Képíró-szépíró" v roku 2000.

ÖDÖN KÁLLAY (1879-1960) sa narodil v obci Nový Szőny. Od roku 1901 pracoval 40 rokov nepretržito na obecnom úrade v Starom Szőnyi. Vedľa svojej práce venoval veľa svojho času zbieraniu historických pamiatok svojej obce. Napísal dejiny obce Szőny. Jeho zbierka o Brigetio je najširšou zbierkou antiky Maďarska, ktoré je momentálne je vo vlastníctve Múzea Kuny Domokos v meste Tata.

LÁSZLÓ KECSKÉS miestny historik sa narodil v Komárne. Jeho predkovia boli obrancovia mesta a roľníci. Študoval v Komárne, maturoval na miestnom gymnáziu. Po maturite pracoval ako účtovník na mestskom úrade. Po sedemročnej vojenskej službe a po zajateckom tábore ho deportovali. Našiel bydlisko v Komárome. Bol zakladateľom aj riaditeľom Múzea Györgya Klapku až do konca svojho života. Napísal štúdia a knihy o histórií mesta, najznámejšie sú diela: História mesta Komárno (1973), Remeslá Komárna (1978), Komárno, mesto pevností (1984,1993) a Komárno (1985). Jeho práca v prospech múzea, ako aj zbieranie historických pamiatok malo slúžiť na vytvorenie spolucítenia obyvateľov mesta. Jeho motto bolo: "Nestačí len ľúbiť našu rodnú zem, treba aj vedieť, prečo ju ľúbime!"

GYÖRGY KLAPKA (1820-1892) ako vynikajúci dôstojník delostrelectva v roku 1842 sa dostane k Viedenskej maďarskej garde. V roku 1847 prevelili ho ako nadporučíka k 12. pohraničnému pluku. Na jar 1848 sa dobrovoľne prihlási na vojenskú službu. 28. mája 1849 ho vymenujú za veliteľa komárňanskej pevnosti. Pevnosť vzdal len za podmienku, že jeho posádke bude zabezpečený voľný odchod ochranným listom. Po revolúcií odíde do emigrácie. Vrátil sa domov až po zmiernení 1867, kedy sa stane poslancom parlamentu. Známe sú jeho memoáre napísané o revolúcií a o období svojej emigrácie.

THEODOR KÖRNER (1873-1957) sa narodil v obci Nový Szőny, jeho otec bol dôstojníkom. Napodobnil otca, aj on začal svoju kariéru v armáde, až neskôr po I. svetovej vojne prešiel do politiky. Medzi rokmi 1923-1934 bol poslancom Rakúskeho parlamentu ako člen Sociálno-demokratickej strany. So všetkou svojou silou bojoval proti Anschluss. Od 1945 do 1951 bol primátorom mesta Viedeň, neskôr medzi 1951 a 1957 prezidentom Rakúska.

ISTVÁN KULTSÁR (1760-1828), spisovateľ, redaktor sa narodil v Komárne, kde aj začal učiť v škole. Neskôr ho premiestnili do mesta Szombathely. Je známa jeho publikačná činnosť, pritom podporoval aj maďarské herectvo. Svoju 4000 dielnu knižnicu daroval v roku 1827 Komárňanskej župe.

FERENC LEHÁR (1870-1948) sa narodil v Komárne. Jeho mama pochádzala z prastarej komárňanskej šľachtickej rodiny, otec bol dirigentom vojenského orchestra. Lehár bol po otcovi dirigentom vojenského orchestra. Svoju skladateľskú kariéru začínal komponovaním operiet. Najväčší čas svojho života prežíval vo Viedni, neskôr v Berlíne a v Zürichu. So svojimi operetami zo začiatku 20. storočia sa stal svetoznámym komponistom.

GYÖRGY LENHARDT sa narodil v Komárne. V benediktínskom gymnáziu bol žiakom Károlya Harmosa. Študoval v Budapešti na Vysokej škole výtvarníctva. Bol zakladateľom JESZO. Po Trianonskej zmluve sa presťahoval so svojou rodinou do obce Dunaalmás, a začal pracovať v hlinikárni v obci Almásfüzitő. Už ako dôchodca sa stal reštaurátorom múzea mesta Tata. Od rokoch 1930 zbieral historické pamiatky svojho bydliska. Z jeho zbierky usporiadali v Komárome pamätnú výstavu v roku 1997.

MÁRTON NAGY (1901-1990) sa narodil v Komárne. Medzi 1920 a 1923 bol študentom Vysokej školy výtvarníctva v Budapešti. Doma, v Komárne bol asistentom Károlya Harmosa, zakladateľom JESZO. Po II. svetovej vojne spolu s manželkou sa presťahovali do Komáromu. Od roku 1955 pracoval ako učiteľ výtvarnej výchovy. Do dôchodku išiel v roku 1965 zo Základnej školy Györgya Klapku. Spomínajú ho ako maliara znázorňujúceho osud chudobných. Z jeho tvorby usporiadali výstavu na pamiatku jeho 100. narodenia v roku 2001.

LÁSZLÓ PATAY (1932-2002) maliar, sa narodil v Komárne. S jeho rodinou bývali v Novom Stráži (na území dnešného Slovenska), odkiaľ ich po II. svetovej vojne vysídlili do Maďarska (do obce Kismegyer). Po ukončení Vysokej školy výtvarných umení v Budapešti učil umeleckú anatómiu ako následník Jenőa Barcsaya. Sú svetoznáme jeho tabuľové maľby, nakreslil aj nástenné maľby. Za svoju prácu získal veľa vyznamenaní: Munkácsyho honorár, Plaketu Tornyaiho, cenu zaslúžilého umelca a cenu Pro Ecclesia et Pontifice od Jána Pavla II. . Bol členom Akadémie vied, umenia a členom Akadémie európskej literatúry. V roku 1998 z jeho diel usporiadali výstavu v Komárome.

MIKLÓS PÁLFFY (1552-1600) od roku 1584 až do jeho smrti bol kapitánom komárňanského hradu. Vždy sa snažil zosilniť svoj strategicky nesmierne dôležitý hrad. Vojensko-strategickú dôležitosť komárňanskej pevnosti posilnil vybudovaním vojenského mostu nad Váhom. Vyžiadal opravu hradu, dal vybudovať dunajský a vážsky val, zorganizoval ochranu Žitného ostrova. Bol veľmi úspešný v protitureckých bojoch, odvrátil aj silný útok tureckého veliteľa Szinán na hrad v roku 1594.

GYÖRGY RAUSCHER (1902-1930) sa narodil v meste Dorog. Presťahovali sa do Komárna, kde otec pracoval ako obvodný lekár. Svoj grafický a maliarsky štúdium začal u Károlya Harmosa na benediktínskom gymnáziu. Po maturite študoval vo Viedni a Budapešti na Vysokej škole výtvarných umení. V roku 1927 sa presťahoval do Berlína, kde kreslil portréty známych osobností. Neskôr žil v Nice a v Paríži. Bol najvýznamnejším predstaviteľom umeleckej línie pod názvom Nová predmetovosť. Jeho diela dnes môžeme vidieť v Komárome v Múzeu Györgya Klapku. Pamätnú výstavu Rauschera usporiadali v Komárome v roku 1996, a v Komárne v roku 2000.

GYÖRGY RÁFAEL sa narodil v roku 1900 v Komárne. Bol študentom Károlya Harmosa, neskôr študoval v Budapešti na Vysokej škole výtvarného umenia. V roku 1929 sa sťahoval na Blízky východ, skoro 10 rokov žil v Libanone, kde pracoval ako reštaurátor, maliar. Reštauroval rôzne hotely a kaštiele. Vyhotovil nástennú maľbu Bejrútskeho parlamentu. V roku 1940 sa vrátil domov, pracoval v Sedmohradsku a pri Balatone. Po II. svetovej vojne bol neuznaným umelcom, až od roku 1965 ho priali naspäť medzi maliarmi. Vyhotovil už len non figuratívne maľby. Zomrel v roku 1981 v Budapešti. Výstavu v Komárome mal v roku 1996.

FERENC SÁRKÁNY (1867-1927) sa narodil v Komárne do šľachtickej rodiny. Študoval v Komárne, v meste Győr a neskôr Budapešti právo. V roku 1889 sa stal notárom župy, neskôr medzi 1891-1912 bol kapitánom polície. Získal úctu obyvateľstva. V roku 1912 sa stal poslancom za Robotnícku stranu. Stal sa vedúcim Vojenského opatrovateľského úradu ako poradca ministra obrany. On inicioval premiestnenie sochy Jána Nepomuckého do Koppánymonostoru.

ANTAL SCHMIDTHAUER (1816-1880), farmaceut, sa narodil v obci Nagyberecske. Do Komárna sa presťahoval v roku 1843. V meste kúpil Lekáreň "Salvator" založený v roku 1789. V katastri obce Nagyigmánd kúpil v roku 1863 územie, na ktorom sa našli pramene horkej vody. Tu založil aj závod na plnenie horkej vody.

LAJOS SCHMIDTHAUER (1853-1943) farmaceut, sa narodil v Komárne. Diplom farmaceuta získal v Budapešti v roku 1873. Najprv pracoval vedľa otca, neskôr prevzal lekáreň, aj závod po otcovi. On vlastne spustil plnenie horkej vody v priemyselnom množstve až do roku 1962.

JÓZSEF SZINNYEI, ST. (1830-1913) spisovateľ bibliografií, literárny historik, knihovník sa narodil v Komárne. Počas revolúcie 1848/49 bol príslušníkom maďarskej revolučnej armády a bojoval v Komárňanskej pevnosti. Svoje spomienky o revolúcií napísal v knihe "Komárom 1849/8/49". Vo zväzku "Magyar írók élete és munkái prepracoval životopisy približne 30 000 spisovateľov v lexikálnej hĺbke. Svojou prácou si získal pomenovanie "Parný mravec".

SÁNDOR TAKÁCS (1860-1392) piaristický učiteľ, historik sa narodil v Komárne. Vo svojich dielach najviac priestoru venoval protitureckej vojne. V ďalších dielach publikoval históriu Komárna a okolia. Za uznanie svojej práce si ho vybrali za člena Maďarskej akadémie vied, a za člena Spolku Kisfaludy. Veľa času trávil v rodnom meste, najradšej v záhrade na Alžbetínskom ostrove.

DR. ZSIGMOND TOÓTH (1879-1928) sa narodil v Komárne. V roku 1914 sa stal právnikom, neskôr získal titul Dr štátnej správy v Budapešti. Na mestskom úrade začal pracovať v roku 1914, do Komáromu prišiel v roku 1919, aby zabezpečil riadenie samostatného Komáromu. Najprv ako zástupca primátora a neskôr od roku 1925 ako vedúci výboru. Je pochovaný v Komárome.

JÁNOS TUBA (1885-1920) pochádza z komárňanskej rodiny. Pracoval ako notár na mestskom úrade. V roku 1880 bol zakladateľom Komárňanských listov, s čím sa stalo jeho meno známym. Stal sa hlavným notárom, od roku 1892 bol riaditeľom Komárňanskej sporiteľne, do roku 1905 poslancom parlamentu, kde zastupoval svoje mesto. Bol iniciátorom stáleho dunajského mostu, a postavenia sochy Györgya Klapku.

BÉLA ZSOLT (1895-1949) sa narodil v obci Új-Szőny. Najprv študoval v Komárne, na benediktínskom gymnáziu, neskôr na univerzite v Budapešti. Pre maďarskú publicistiku ho objavil Sándor Bródy. Publikoval vo viacerých radikálnych novinách (Világ, Magyar Hírlap, Toll). Písal romány, divadelné hry a články do novín. Ako člen občianskeho radikalizmu jedine on zostal doma. V roku 1942 ho vzali na nútenú prácu do Ukrajiny, neskôr v roku 1944 do Nemecka. Prišiel domov v roku 1945. Vo svojom autobiografickom diele "Úder blesku (Villámcsapás)" píše o svojom meste s miernou iróniou.